Zo severu na juh

„Na cestách stretávame veľa ľudí, ktorí sa s nami chcú rozprávať o našej ceste. Turisti s veľkými batohmi pútajú veľkú pozornosť. Prihováraju sa k nám dva typy ľudí. Tí, ktorí si myslia, že takú náročnú cestu nezvládneme, a tí, ktorí nás podporujú a veria nám. Prestala som brať ich slová osobne. Neviem, či sa nám podarí dôjsť do Devína, ale viem, že ich slová odrážajú ich vlastné odhodlanie.“

Nasledujúce ráno sa nám podarilo vstať skoro aby sme si užili nádherný výhľad na Bardejov pri vychádzajúcom slnku. Dali sme si kávu a rozlúčkový rozhovor s naším spolucestovateľom Ondrejom a vyrazili sme do mesta na raňajky. Konečne sme mohli vymeniť instantné cestoviny za poriadne jedlo. Užívali sme si ho oveľa dlhšie ako by sme mali a začal sa boj so slnečným počasím a horúcim asfaltom. 🥵

V ten deň sme stretli ďalších SNP-čkarov. Prvým bol Slavo. Stretli sme ho pár kilometrov za Bardejovom. Mal podobné tempo, ale po hodine sme si potrebovali oddýchnuť pri rieke, pretože na Aponi bolo príliš teplo a tak sme sa museli rozlúčiť. Po troch dňoch sa nám ušla aj prvá prírodná sprcha v potoku. Je zaujímavé, ako sme v každodennom živote posadnutí hygienou, ale v tom momente bol pre nás luxus umyť sa po troch dňoch v rieke. Nie som si istá, či sme si na náš pach zvykli, alebo boli tie Merino tričká také dobré, ako hovorili v reklame.

Obed sme si dali v reštaurácii v Hervartove. Nechala som sa zlákať bryndzovými haluškami, slovenským národným jedlom. Moje myšlienky v tej chvíli boli asi takéto: „Prešla som takmer 100 km, zaslúžim si mať chutné jedlo, ktoré milujem“. Neskôr sa ukázalo, že to bola zlá voľba. Najmä preto, že k jedlu prišiel pohár kyslého mlieka, ktoré som musela vypiť, pretože som nechcela jedlom plytvať. Prvá žalúdočný záchvat na mňa prišiel už počas výstupu na vrchol hory Žobrák. 🥟🥟🥟

Na Žobráku nás dobehli ďalší SNP-čkari Zuzka a Dano. Poznali nás už z príspevkov, ktoré sme postovali na oficiálnu webovú stránku SNP cesty. Začala som si všímať ako je komunita SNP-čkarov poprepájaná a ako si navzájom všetci pomáhame. Vďaka týmto dvom sme sa hecli vyšľapať oveľa ďalej, ako sme na ten deň plánovali, na vrchol Čergov. Ich spoločnosť bola pre nás motivujúca a veľmi sme sa s nimi bavili. Na vrchol sme prišli až po západe slnka. Rozložili sme si stan a vtedy to začalo .... halušky na seba nenechali dlho čakať a zvyšok noci si viete domyslieť. 🤢 🤢

Halušková kríza nezmizla ani do rána. Niekoľko SNP-čkarov, ktorí prechádzali cez Čergov, sa nám pokúsilo pomôcť. Dostali sme zásoby liekov, diétne jedlo a trochu vody. Boli sme ohromené súdržnosťou a ochotou ľudí ktorých sme stretli. Táto kríza istým spôsobom stála za ten zážitok solidarity.

Museli sme sa však presunúť na Hradisko, pretože nám dochádzala voda. Bola som slabá, mala som horúčku a žalúdok na vode. Prvých 15 minút chôdze som plakala pri každom kroku, ktorý som urobila, až kým ma Nika nenapchala tabletkami proti bolesti. Po dvoch dlhých hodinách sme prišli na Hradisko, studňa však bola vyschnutá. Znovu sme museli požiadať o vodu v susedstve. Potrebovala som si oddýchnuť a tak sme sa utáborili na autobusovej zastávke. Medzi SNP-čkarmi sa už celý deň šepkalo o haluškovej kríze a zrazu sa na ceste objavila trojčlenná expedícia (Mário, Luboš, Lukáš), ktorá na chvíľu vzala náš osud do svojich rúk a poskytla nám všestrannú starostlivosť, veľký rešpekt a veľká vďaka chalanom. Strávili s nami najmenej dve hodiny. Jeden z ich najlepších tipov na chorý žalúdok bol pohár plný domácej slivovice, ktorý som musela vypiť, dvakrát. Fungovalo to, ale nikdy viac. Po dezinfekcii žalúdka som sa mohla znova postaviť na nohy.

S ubytovaním nám pomohol náš posledný záchranca Krakouš, ktorý sa u nás zastavil na ceste do Terne. Povedal nám, že primátor dediny poskytuje prístrešie pre pútnikov v domove pre seniorov a dal nám naňho číslo. Vidina sprchy a strechy nad hlavou mi dala silu prejsť posledné kilometre do druhej dediny. Stálo to za to. 🏠

"Niekedy mám také myšlienky, že toto odhodlanie za to nestojí. Skúmam hranice svojho tela a hovorí mi, že by som mala prestať, ale myslím si, že je len rozmaznané. Kým stojím a kráčam, tak kráčam.“

Ráno v Terni bolo skvelé. Nika sa náhodne stretla s pánom farárom pri hľadaní toalety. Dovolil nám použiť kúpeľňu na fare a dokonca nám dal požehnanie na našu cestu. 😇

Po vyčerpávajúcom predchádzajúcom dni sme boli pripravené pokračovať. Cesta z Terne do Prešova bola nenáročná, prechádzala lesom a križovala mnoho riek s vodou pre Aponi. Žiaľ, tesne pred poludním keď dopadlo najsilnejšie slnko, sa cesta opäť zmenila na asfalt.

Z Prešova na bicykli nás prišla podporiť moja sesternica a odporučila nám, aby sme sa najedli v Šariš Parku. Museli sme odbočiť z hlavnej cesty, ale jedlo a odpočinok stáli za to a bol čas vytratiť sa z horúceho asfaltu. Bohužiaľ nám povedali, že na terasu je s veľkým psom vstup zakázaný. Rešpektovali sme to a našli sme si miesto v tieni pred terasou, ale povedali nám, že ani tam nás neobslúžia. Ochota čašníkov by sa dala “krájať“. Vyčerpané, hladné a smädné sme zobrali posledné sily a prešli Veľkým Šarišom do miestnej pizzerie. V ponuke nemali nič dietné a tak mi na obed musela stačiť cola. Od môjho uja sme dostali aj balíček krmiva pre psov, ktorý nám chýbal v zásobách kvôli neplánovanej haluškovej kríze.

V ten deň sme pôvodne plánovali doraziť do Kysaku, ale po dlhšej obednej prestávke sme dokázali dôjsť len do dedinky Janov a to až po západe slnka. Mali sme šťastie, že sme v malej skrytej krčme v strede dediny stretli starostu, ktorý tam sledoval futbal so svojimi dvoma kamarátmi. Otvoril nám sprchy, ktoré boli súčasťou veľkého futbalového štadióna, na ktorého pódiu nám umožnil prespať. Mohli sme si tam nabiť aj mobily a baterky. Deň sa skončil pohárom čapovanej Kofoly.

„Je tretí deň od mojej epizódy s bryndzovými haluškami a zatiaľ som sotva niečo zjedla. Máme nejaké diétne jedlo, ktoré si zvyčajne pripravujem na raňajky a večeru, ale začínam mať vážny energetický deficit. Väčšinu času som unavená a pri chôdzi sa mi točí hlava. Snažím sa piť veľa vody. Normálne môže človek vydržať bez jedla niekoľko dní, ale nie vtedy, keď každý deň spáli 3000 kalórií navyše. Dnes musíme nájsť reštauráciu, kde podávajú mäso.“

Ráno sme vyrazili z Janova do Košíc s plánovanou obednou prestávkou v Kysaku. Tam sa nám podarilo stretnúť našich SNP kamošov a záchranárov z haluškovej epizódy. Rozhodli sme sa stráviť s nimi obednú prestávku. Dozvedeli sme sa, že SNP-čkari sú veľmi klebetní ľudia. Každý vie o každom a dozvedáme sa príbehy o SNP-čkaroch, s ktorými sme sa predtým stretli. Informácie putujú rýchlo z Dukly do Devína aj opačným smerom.

Do Kysaku nás prišiel podporiť kamarát Majo, ktorý nám doniesol nové zásoby jedla (ovocie, mäso, toaletný papier). Reštauráciu sa nám nájsť nepodarilo, tak sme si privezené mäso pripravili na našom mini prírodnom sporáku. O vitamíny sme sa podelili so zvyškom skupiny a pomaly sme sa pozbierali na popoludňajšiu túru.

Jánošíkova bašta nám ponúkla nádherný výhľad do údolia rieky Hornád. Tentoraz dostala svoju krízu bolesti brucha Nika. Čakalo nás 10 kilometrov a niekoľko hodín do západu slnka. Bála som sa, že budeme musieť ísť po tme pretože sme po obedňajšej prestávke mali veľmi pomalé tempo. Posledný hodinový úsek začala začala Nika strácať svoje posledné sily. Les pokryla tma, mysleli sme si že sa nám z neho do rána už nepodarí dostať. Zrazu sa zo zákruty, na bicykloch, vynorili naši kamaráti z Košíc, Baška a Jurko. "Je to už len 30 minút," kričali. Dokázali nás nájsť podľa Aponiho GPS, ktoré sme zdieľali s rodinou a priateľmi. Veľmi príjemné prekvapenie povzbudilo našu motiváciu a s dodatočnými svetlami a spoločnosťou našich kamošov sa nám podarilo doraziť na chatu Hrešná v stredisku Kavečany kde sme si rozložili stan.

V noci o tretej nás odrazu zobudila Aponi. Kňučala a triasla sa. Niečo bolo pred našim stanom. Započúvali sme sa a preľakli, zvuk bol podobný divej svine. Začali sme robiť hluk, najskôr pomocou hrncov, potom som otvorila Spotify. Nič nefungovalo. Zviera bolo stále blízko. Začali sme panikáriť, jedlo sme nechali v stane, pretože sme boli blízko mesta a mysleli sme si, že je to bezpečné. Nakoniec Nika vzala odvahu, sprej na medvede, a Aponine granule, ktoré bola pripravená hodiť divej svinke. Keď však otvorila stan, nebolo pred ním žiadne prasa ale kôň. Pravdepodobne unikol z ohrady. Nečudujem sa však že sa ho Aponi zľakla. 🐴 😂