Slovenská Divočina

„Každý deň nás trápia tieto štyri veci. Kde budeme spať, čo budeme jesť, kde nájdeme vodu a aké bude počasie. Tieto štyri problémy zamestnávajú moju hlavu celý deň. Keď sa o tieto základné potreby postaráme, mám v hlave priestor už len na zvládnutie bolesti a motiváciu urobiť ďalší krok. Pomaly zabúdam na život, ktorý ma doma čaká. Táto cesta mi pomáha vyčistiť si hlavu od všetkého. “

Ráno sme sa opäť stretli s Majom v Čermeli. Doniesol nám vypraté oblečenie a zásoby jedla na štvordenný úsek Volovských Vrchov mimo civilizácie. Oblečenie bolo ešte mokré, takže sme ho museli vysušiť na parkovisku pri hlavnej ceste. Zastavil sa pri nás mladý chlapec a spýtal sa čo za bazár vecí organizujeme. Zasmiali sme sa a povedali sme mu o našej ceste. Asi sa trochu zahanbil, pretože sa rýchlo otočil a bez slova utiekol preč.

Keď sme sa konečne suché pobalili a vyrazili na Jahodnú, zistili sme, že Aponi začala krívať. Zľakli sme sa, čo to bude znamenať pre náš výlet. Zavolali sme našim kamošom Baške a Jurkovi, ktorí mali našťastie voľný deň. Odviezli Aponi autom na Jahodnú, aby si mohla na pár hodín oddýchnuť, kým sa rozhodneme ako tento problém vyriešime. Samozrejme že nás nenapadlo naložiť im aj naše batohy, takže sme si s nimi veselo pokračovali ďalej. Nasledujúce hodiny bez Aponi boli ťažké. Analyzovali sme všetky príznaky krívania a vyhodnotili sme že sa jej do labky musela zapichnúť trieska.

Keď sme dorazili na Jahodnú, Aponi stále krívala. Začali sme operáciu “trieska z labky”, ktorá trvala viac ako hodinu, a desiatky vyčerpávajúcich pokusov s pinzetou. Všetky triesky nakoniec úspešne vyšli vonku, ale bolo rozhodnuté, Aponi musí zostať v Košiciach niekoľko dní, kým sa labka úplne zahojí. Smutné a s ťažkým srdcom sme ju nechali s rodinou a vydali sme sa cestou na Volovské vrchy bez nej 🥺

"Prebúdzame sa na Golgotke. Celú noc som nemohla spať. Nové prostredie Volovských Vrchov ma podvedome desilo. V tejto sezóne všetci hovoria o medveďoch. Snažím sa to ignorovať, ale moje podvedomie to nezvláda. Zobudila som sa na každý šuchot. Myslím, že množstvo môjho spánku sa zmestí do hodiny. Je zaujímavé, že aj napriek tomu zvládam cez deň prejsť viac ako 25 kilometrov s ťažkou batožinou. Nikdy ma neprestane fascinovať, čo telo dokáže, keď musí. “

Ráno sme po ceste na chatu Erika stretli Mária a Lukáša. Mário si každé ráno píše svoj predchádzajúci deň do 2-kilogramovej kroniky, ktorú si nosí so sebou 🤔. Pri Erike sme stretli zamestnanca chaty, ktorý sa nás spýtal: „Viete, ako vyzerá medvedie hovno?“. Nika odpovedala, že asi čierne. "Možno" odpovedal. "Ale spoznáš ho podľa zvončekov, ktoré sú vo vnútri." Zasmiali sme sa a s hrkajúcimi zvončekmi sme pokračovali smerom do lesa.

Volovské vrchy sú perla slovenskej prírody. Je to neskutočná divočina. Aj keď na trase narazíte na popadané stromy a vyrúbané lesy, je to kompenzované úžasnou vôňou prírody, lesa, dreva, pocitom úplnej izolácie a samoty. V lese nikoho nestretnete, len niekoľko SNP-čkarov, ktorí sa s vami túlajú po trase.

Výstup na horu Kloptaň bol jednoznačne najťažšou časťou dňa. Išli sme tam presne na poludnie, pocitovo bola teplota okolo 40 stupňov. Boli sme radi, že sme Aponi nechali niekoľko dní doma. Nezvládla by to, alebo by sme sa nikam nepohli. Na Kloptani bola úžasná vyhliadková veža. Trochu rozkolísaná, ale pre odvážnych je to obohacujúci pohľad na okolitú prírodu.

Bolo také teplo, že sme sa rozhodli zakončiť deň v blízkosti kúpeľného strediska Štós. V polovici cesty od Kloptaňa nám došli sili a z ničoho nič sme sa zložili na cestu. Prestávku sme využili na obed a spánok. Kým sme oddychovali, stihli nás dobehnúť Mário s Lukášom so správou, že v kúpeľnom stredisku je reštaurácia a Kofola. Vízia vareného jedla nám dala novú energiu. Dostali sme vrtule do zadkov a hneď sme boli na mieste.

Po chutnej večeri sme sa rozhodli ešte hodinu šliapať na miesto, kde na nás čakal Ľuboš. Mal narodeniny a pripravili sme mu malé prekvapenie. Nakoniec sme sa s Nikou chceli umyť v prameni, ktorý mal byť poblízku nášho altánku. Keďže nastala noc, cestou tam nás takmer všetko desilo na smrť. S krikom a smiechom sme sa špinavé vrátili k chalanom a s pocitom bezpečia v našom táborisku sa nám celkom rýchlo podarilo zaspať. 😴

„Voda je najdôležitejším zdrojom, ktorý musíš počas tohto náročného výletu riešiť. Raz som podcenila jej silu, pretože som chcela zachrániť svoj chrbát pred ťažkou batožinou. Nestálo to za to. Na tejto ceste som sa zistila, aká je pre nás voda dôležitá. Keď som na pokraji vyčerpania, vypijem pár glgov a hladina energie sa mi brutálne zvýši najmenej na 10 minút. Ak mám dostatok vody, môžem bez problémov vystúpať na celý kopec. “

Dnes sme museli zdolať 13 vrcholov. Keď sme sa ráno zobudili, ešte sme o tom nevedeli. Najťažší výstup na Pipitku nás odmenil nádhernou chatou a studeným prameňom, kde sme počas obednej prestávky načerpali sily. Každý vrchol nám ponúkol novú výzvu. Keď sa zotmelo, strašili sme medvede zvukom palíc, zvončekmi a spevom. Večer sme dorazili na skalu Volovec, odkiaľ sme v diaľke videli našu celodennú cestu. Videli sme hrebeň, ktorý sme prešli, svetlá Rožnavy a dedinu, v ktorej žije moja stará mama. Zavolala som jej a pozdravila som ju aspoň po telefóne. Západ slnka na tomto výhľade bola najlepšia odmena za celý deň.

Ďalší deň sme sa tešili na jedlo od Nikinej babky. Našim cieľom bolo dostať sa na Dobšinský kopec, kde po nás mala prísť Nikina rodina. Poháňaní motiváciou za pohodlím sme zdolali posledné vrcholy Volovských vrchov. Ale cesta bola nekonečná. Nejaký dobrý človek označil tabule časmi ktoré boli úplne nereálne. Tri hodiny dlhá túra nám zabrala dvakrát toľko. Mysleli sme si, že pred poludním budeme doma, ale cieľ sa nepodarilo splniť. Nanešťastie, práve keď dopadlo na zem najsilnejšie slnko, kráčali sme po vyrúbaných kopcoch a v okolí nebol žiaden tieň, kde by sme sa mohli skryť. Jediná vec, ktorá nás zachránila pred horúčavou, bola voda a množstvo prameňov po ceste. Vypili sme asi 6 litrov. Najlepší prameň sa nachádza pri chate Galová. Bol upravený na prírodnú sprchu, trubica bola vyvýšená na dvojmetrovom stojane. Keď som to videla, hneď som odhodila svoje šaty a bežala som sa pod ňu hodiť. Horúce počasie bolo hneď znesiteľnejšie. Aj napriek počasiu sa na podarilo poobede dostať na koniec dennej túry a v nohách sme mali pekných 28 kilometrov. 🥵🏅

V Dobšinej nás čakal 5-hviezdičkový hotel od Danky a Juraja. Sprcha, domáce jedlo, pohodlná posteľ a smotanová torta. Mali sme pocit, že tam zostaneme navždy. Ráno nám Jurko a Baška priniesli Aponi. Jej noha bola uzdravená a jej radosť z toho, že nás tam vidí, bola obrovská. Rýchlo si však uvedomila, že sa s nami vracia na cestu a mali sme podozrenie, že sa pokúsila vrátiť do auta 😅.

Pred Nízkymi Tatrami sme sa rozhodli zbaviť batožiny a poslali sme ju na poštu Donovaly. Dali sme preč všetko, bez čoho by sme mohli žiť, vrátane stanu. Nakúpili sme jedlo na 4 dni, ktoré nám vrátilo časť hmotnosti naspäť. Večer nám po celodennom oddychu zostalo 20 km chôdze do Telgártu. Časť cesty nás sprevádzal Juraj. Naše batohy boli prvýkrát ľahké, pretože sme nechali zásoby jedla v Dobšinej. Juraj sa ponúkol, že nám ho vezme so sebou na výstup na Kráľovu Hoľu, kde nás mali s Dankou sprevádzať na ďalší deň. Večer okolo Telgártu krúžila búrka a my sme dúfali, že tam nebudeme musieť zostať celý ďalší týždeň.