Schody do neba

"Každé ráno pripravím plán na deň. Snažím sa ho urobiť vždy o niečo náročnejší ako deň predtým. Najdôležitejšie sú zastávky pre doplnenie jedla a vody a potom cieľové miesto, kde chceme spať. Náš plán takmer nikdy nevychádza. Som z toho trochu vystresovaná. Keď nám ale plán nevyjde, vždy zažijeme najlepšie dobrodružstvá a spoznáme najzaujímavejších ľudí. “

Ako už býva zvykom, ráno sme z Donovál museli vystúpiť na strmú horu Zvolen. Do batožiny sa nám vrátil stan a s novými zásobami jedla na ďalšie dni sa opäť vrátila bolesť chrbta. Nasledujúca trasa na horu Krížná bola nekonečná sínusoida kopcov s množstvom popadaných stromov, ktoré bolo takmer nemožné prejsť. V polovici cesty sme boli znova bez vody a slnko už nemohlo hriať teplejšie.

Myslela som si, že svieži pocit zo sprchy na Donovaloch v nás zostane niekoľko dní. Trvalo nám niekoľko hodín, kým sme boli opäť špinavé a smradľavé. Keď sme sa po nekonečných siedmich hodinách kopcovitej túry dostali na horu Križná, boli sme spotené, smädné a na pokraji fyzického zrútenia. Ani pohľad na okolité doliny a hory nekompenzoval náš boj. Nika povedala, že toto miesto už nikdy v živote nechce vidieť.

Po výstupe sme sa ponáhľali na Kráľovu studňu, kde sme mali nájsť prameň. Tam sa pred nami objavila jedna z najkrajších lúk aké som kedy videla, obklopená zaujímavými skalnými útvarmi. Vyzeralo to tam ako v raji. Užili sme si túto chvíľu a strávili sme tam aspoň hodinu.

Vedeli sme, že náš plánovaný cieľ Veľký Šturec je v ten deň pre nás nedosiahnuteľný. Našťastie nám Ľuboš poslal správu, že v blízkosti prameňa je hotel pre turistov. Tam sme stretli ďalších SNP-čkárov a okamžite sme sa pripojili k ich párty. Pri pití pív a panákov sme si už tradične povymienali informácie a denné zážitky a išli sme spať.

„Som prekvapená solidaritou ľudí, ktorých stretávame na trase. Nie som zvyknutá dostávať veci zadarmo ale na tejto trase sme často v situácii, keď potrebujeme pomoc. A za túto pomoc nemôžete platiť peniazmi. Tak sa na tých ľudí aspoň usmejem a dúfam, že jedného dňa budem schopná niekomu dať to, čo mi bolo dopriaté. V núdzi poznáš SNP-čkara “

V ten deň bola prvá časť trasy ako za odmenu. Niekoľko kilometrov po rovinke sme vyšliapali veľmi rýchlo. Všade naokolo boli myši a preto sme Aponi museli pustiť z vodítka, keďže ich náruživo naháňala. Keď ich chytala správala sa ako blázon a bolo ťažké udržať ju na mieste. Povedali sme si, že aspoň získa energiu z čerstvého mäsa. Nakoniec ich za hodinu chytila ​​jedenásť. 🐭

Tesne pred zastávkou na raňajky sme museli trochu vystúpať do kopca. Nohy sa nám zmenili na drevo a každý krok bol bolestivejší. Spomenuli sme si, že v batohu máme šumivé minerály. Bolo zaujímavé sledovať, ako taká jednoduchá vec môže zmeniť reakciu nášho tela. Vďaka výživovým doplnkom bol ďalší výstup na Svrčinník už oveľa jednoduchší. Sľúbili sme si, že od toho dňa budeme každé ráno piť minerály.

Cestou na obednú prestávku, sme na Kremnickej Skalke našli opustenú chatu pri Kordickom sedle. Bolo to neďaleko prameňa, kde sme prišli naplniť zásoby vody. Bola zamknutá spredu, cez okno však boli vzadu vidieť otvorené dvere. Zvedavé sme ju išli preskúmať a stálo to za to. V chate bola roztomilá malá kuchynka a nejaké zvyšky jedla pre hladných turistov. Na druhom poschodí boli dve malé miestnosti, každá zariadená dvoma matracmi, ktoré čakali, kým tam niekto prespí. Bola som taká smutná, že bolo poludnie a nemohli sme tam zostať na noc. Sľúbila som si, že toto miesto v budúcnosti navštívim.

Náš konečný cieľ, Stred Európy, (jeden zo siedmich neoficiálnych stredov) bol veľký kameň blízko Kremnických baní obklopený Kaštieľom kapucínov. Na miesto sme prišli počas západu slnka. Kráčali sme smerom ku kostolu keď sa zrazu nad nami ozval známy hlas: „Ahoj dievčatá, aký ste mali deň?“. Bol to Ľuboš, ktorý sa zrovna pripravoval na spánok v drevenici vyrobenej pod oblúkom vo vchode do priestoru kostola. Boli sme veľmi radi, že sme ho tam stretli. Povedal nám, aby sme sa na ubytovanie opýtali brata Milana, ktorý tam býval a tak sme zazvonili na zvonček na fare. Brat Milan bol hneď pri dverách a povedal, že nie je problém postaviť si pri kostole stan a ponúkol nám možnosť osprchovať sa v ich dome. Sľúbili sme, že prídeme potom, čo sa rozložíme.

Po niekoľkých minútach sme videli ako k nám kráča brat Milan. V ruke niesol obrovský kus štrúdle 🥧. Bol to najúžasnejší koláč, aký som kedy jedla, plnený tvarohom, orieškami, čerešňami s tenučkým cestíčkom. Brat Milan nám povedal, aby sme prišli ráno na omšu a kávu a dostaneme ďalší kúsok. Tieto úžasné chvíle stoja za celý ten boj, ktorý musíme po ceste zažívať.

"Sme tím. Keby som išla sama, bolo by to oveľa jednoduchšie, ale oveľa nudnejšie. Ako tím sa spoliehame jeden na druhého. Keď niektorú z nás niečo bolí, je to pre všetky tri psychicky veľmi ťažké. Bez seba nemôžeme ísť ďalej. Akonáhle to vyzerá, že jedna z nás nemôže pokračovať, vymýšľame milión alternatívnych scenárov, ako sa dostať do cieľa. Najnovší plán je kúpiť si vozík a druhú dotlačiť do Devína na kolesách."

Nasledujúci deň sme mali prekročiť medvediu oblasť okolo Žiaru. Keď sme ráno prechádzali cez dediny, takmer každý s kým sme sa rozprávali, spomenul v konverzácii medveďa. A tak sme išli do lesa s plánom celý čas spievať alebo sa nahlas rozprávať, vedeli sme však, že čoskoro z toho budeme vyčerpané. Našťastie do hodiny nas s úsmevom dobehol Ľuboš. Ráno išiel autobusom do Kremnice, aby si prevzal balík na pošte. Mal veľmi rýchle tempo, ale motivované myšlienkou, že väčšia skupina vydesí medvede, sme prijali jeho tempo a bežali sme po kopcoch s ním.

Tesne pred obednou prestávkou začala Nika pociťovať obrovskú bolesť v kolene. Pichanie a bodanie, ktoré zrejme ešte nikdy nezažila. Trochu sme spomalili a dorazili do prístrešku, kde sme sa naobedovali. Dohodli sme sa s Ľubošom, že bude pokračovať bez nás, pretože sme nevedeli, či sa nám podarí dosiahnuť konečný cieľ, Hadvigu. Nepomohlo nám ani to, že sme stretli dvoch cyklistov, ktorí si mysleli, že Nika má v kolene vodu.

Bolo pár hodín pred zotmením a my sme potrebovali nájsť miesto na spanie. Niekde, kde by sme boli chránení pred medveďmi, ktorých bolo v oblasti hojne. Ľuboš, ktorý bol vpredu, ale mal o nás obavy, nám zavolal, že našiel farmu kde sa dohodol s majiteľmi, že na ich pozemku môžeme postaviť stany. Miesto bolo vraj chránené elektrickými plotmi a obklopené krásnymi koňmi. Chvíľu nám trvalo kým sme sa tam s boľavým kolenom dotrepali. Vyspali sme sa však ako malé deti.

Ľuboš sa zobudil skoro ráno a dišiel. Vedeli sme, že je to naposledy, čo sme sa na tejto ceste stretli. Pri jeho tempe a Nikinom bolestivom kolene by sme ho už nedohnali. Našťastie jej koleno cez noc neopuchlo a bolesť bola znesiteľnejšia, takže sme mohli pokračovať.

V ten deň sme plánovali obednú prestávku v reštaurácii na Fačkovskom sedle. Uvedomili sme si však, že sme sa nesprchovali niekoľko dní a že sme už trochu zapáchali 😅. Akonáhle sme našli prameň, ktorý mal širší prúd, strávili sme najmenej hodinu umývaním sa vo veľmi studenej vode. Začínali sme splývať s prírodou.