Posledné Kilometre

„Sme skoro v cieli. Trasa z Česka vedie skoro leteckou čiarou až do Devína a počítame dni, dokým sa naše dobrodružstvo skončí. Moja hlava je plná spomienok a zážitkov a je ťažké si predstaviť, že stále máme priestor na nové.“

Deň sa začal dlhým nenáročným zostupom z Javoriny do Myjavy. Takéto rána sme vždy milovali. Kráčali sme veľmi rýchlo a do mesta sme dorazili ešte pred obedom. Horúčavy pokračovali aj tento deň a tak sme sa rozhodli stráviť nejaký čas v miestnej reštaurácii s názvom Kross House. Aponi našla úžasné miesto v kúte medzi tromi stenami so studenou podlahou s rozhodnutím už sa stadiaľ nehnúť. Bolo to dobré miesto na celodenné kempovanie.

V reštaurácii sme stretli ďalšiu skupinu SNP-čkarov, tentoraz pár s tromi deťmi (2,4,6 rokov). V skutočnosti sme ich poznali zo sociálnych sietí, pretože ich výzva prejsť trasu s deťmi do troch mesiacov bola v našej komunite známa. Boli naozaj milí, ale vyčerpaní. Pred sebou mali ešte najmenej mesiac. Po krátkom rozhovore sme si šli vychutnať obed a pivo. Keďže sme opäť nemali šťastie na počasie, rozhodli sme sa, že v tomto bare s milým personálom strávime viac poobedie. Zavolali sme mamke, aby zmenila miesto jej podpornej návštevy s čistým oblečením, pretože sa chystala prísť do vedlajšej dediny, Brezová pod Bradlom.

V reštaurácii sme strávili niekoľko hodín, čašníčky boli úžasne, milé a podporné a nakoniec sme si objednali niekoľko chodov jedla a nápojov. Za normálnych okolností, keď musím čakať, čas sa akoby zastavil, ale tu som si uvedomila, že naše odpočinky na ceste sú príliš krátke a vždy by som si mohla dopriať viac času na ničnerobenie.

Moja mamka prišla dosť neskoro, čo bol problém, pretože sme mali iba tri hodiny na to aby sme dorazili do Brezovej pod Bradlom (15 kilometrov túry), kde sme si rezervovali ubytovanie. Majiteľka nám doslova povedala, že musíme prísť pred 22:00, inak to nestihne. Ubytovanie bolo veľmi lacné a už tri dni sme nemali sprchu. Dohodli sme sa preto, že to tam musíme dobehnúť. Takže sme zvyšok dňa naozaj behali. Jedinou zastávkou bola Mohyla Milana Rastislava Štefánika, jedna z najväčších pamiatok celého chodníka SNP. Je to tiež oficiálny koniec trasy SNP, ktorá bola neskôr predĺžená o Štefánikovu magistrálu, ktorá vedie až do Devína. Aj keď nám už veľa času neostávalo, urobili sme si aspoň 15 minút na pár fotiek a pokochali sme sa výhľadom na západ slnka. Nakoniec sa nám podarilo prísť na hostel načas, ale nohy nás po bežeckej prechádzke neznesiteľne boleli. 🏃🏻‍♀️🏃🏼‍♀️🐺

„Sme takmer na konci našej cesty. Na túto túru som išla s plánom niečo zmeniť, ale zmenila som sa v oblastiach, ktoré som si predtým nedokázala predstaviť. Stále neviem, či som vyriešila problémy, ktoré ma predtým trápili. Viem však, že táto cesta ma zmenila.“

Z Brezovej pod Bradlom prechádza trasa SNP cez Malé Karpaty, posledné pohorie, ktoré končí tesne pred Bratislavou. Po niekoľkých hodinách sme dorazili do dediny Dobrá voda, ktorej názov je odvodený od čerstvého prameňa, ktorý je možný nájsť v strede dediny. Stála pri ňom skupinka ľudí v zástupe. Myslím si, že prameň je medzi dedinčanmi celkom obľúbený. V krčme sme stretli ďalších dvoch turistov, ktorí boli niekoľko dní na dovolenke a naplánovali si túru Karpatmi. Pôvodne sme si mysleli, že sú to SNP-čkari, pretože na chrbte mali obrovské batohy. Dohodli sme sa, že si pár kilometrov prejdeme spoločne, pretože sme išli rovnakým smerom.

Bolo príjemné opäť stráviť čas s novými ľuďmi. Dozvedeli sme sa, že chalani mali problém nájsť si spoločníkov na turistiku, pretože väčšina ich kamarátov sa zaujíma o pohodlnejšie dovolenky v blízkosti mora. Porozprávali nám o svojich rodinách a vymenili sme si niekoľko tipov na výlety v okolí. Upokojili nás vedomím, že v Karpatoch nie sú žiadne nebezpečné zvieratá, čo sme ocenili, pretože sme nechali stan mamke a v tú noc sme plánovali spať pod hviezdami.

V ten deň sme si uvedomili, že sme začali získavať telesnú zdatnosť a vytrvalosť, pretože sme boli rýchlejší ako dvaja dospelí muži a v skutočnosti sme sa na niekoľko dní prestali sťažovať na bolesť. Strmé stúpania boli pre nás s dostatočnou rezervou vody ľahké, a keď sme vystúpili na horu, neboli sme už toľko vyčerpané. Myslím, že to bol ten moment, keď som na seba a na to, čo sme na tejto ceste dokázali, začala byť hrdá.

Na konci dňa sme zažili krásnu ale nebezpečnú túru na hrad Ostrý Kameň. Výstup bol zaujímavý, pretože cesta bola skalnatá, pekná zmena od zvyčajne nudnej hliny a lístia. Bol však nebezpečný, pretože na konci sa skaly zmenili na pichľavé ihlice roztrúsene po ceste. Navyše najťažšia časť chodníka prišla zrovna po tme a museli sme si ju prejsť iba za svetla čeloviek. Na oboch stranách hrebeňa po ktorom sme kráčali bol strmý svah a modlili sme sa aby Aponi nedostala nápad utiecť za nejakým zvieraťom, ktoré zacíti. Najväčšou odmenou na konci tejto túry, bol starý, ale čarovný hrad, alebo konkrétnejšie zrúcanina hradu. Našli sme pekné miesto chránené pred silným vetrom, ktorý v tú noc fúkal a užili sme si krásnu chladnú noc pod hviezdami. 🌝✨🪐⭐️

„Obávam sa, že sa môj sen končí. Koniec je blízko, cieľ je pred nami. Bojím sa, že neviem, kam ďalej.“

Chceli sme sa zobudiť skoro ráno, ale bola taká zima a fúkal silný vietor, že sme zostali v spacákoch, kým nás slnko nezačalo zohrievať. Počas nášho zostupu do doliny sme stretli chlapíka počas ranného behu. Keď sme sa dostali pod kopec, už ho mal vybehnutý tretí krát. Bolo to pôsobivé cvičenie. Neskôr počas našej desiaty sme stretli ženu v strednom veku, SNP-čkarku, ktorá bola na trase úplne sama. Jej cesta trvala len o niekoľko dní dlhšie ako nám a veľmi si to užívala. Dúfam, že v budúcnosti budeme rovnaké.

Malé Karpaty sú veľmi zaujímavou geologickou oblasťou s bohatou faunou a flórou. Niektoré časti nám pripomínali savanu, bolo tam veľa skalnatých kopcov a krásnych lesov s vysokými úzkymi stromami. Bol víkend a mali sme pocit, že sa do prírody prišla pozrieť snáď celá Bratislava. Na každom výhľade bolo veľa ľudí, rodín s deťmi a psov. Už to nebola osamelá prechádzka lesom. Ešte viac nám to pripomenulo, že sa naša cesta končí a že sa nachádzame blízko civilizácie.

Väčšinu dňa sme strávili v myšlienkach, premýšľajúc nad cestou, nad svojimi zážitkami, najťažšími a najsvetlejšími situáciami. Čo sme sa naučili a čoho sme sa vzdali. Paradoxne sme neboli radi, že dosiahneme svoj cieľ, a cítili sme, že chceme v tomto živote pokračovať o niečo dlhšie. Aponi vyzerala, že si to užíva najviac práve v tento deň. Mysleli sme si, že po toľkých dňoch chôdze bude vyčerpaná. Ale na tento spôsob života si zvykla a začalo ju to skutočne baviť. Dokonca si pri každej prestávke začala vykopávať svoj vlastný dom z hliny.

Tradične sa nám opäť nepodarilo naplánovať si zásoby potravín a uprostred trasy na Pezinskú Babu sa nad nami zľutovala skupina zlatých cyklistov, ktorí nám darovali svoje proteínové tyčinky a banány. Nikdy som od cudzích ľudí neprijala toľko jedla ako na tomto výlete. Život pútnika je životom žobráka. Zamilovala som sa do komunity turistov. Nikdy sme nestretli nikoho nebezpečného, ​​hrubého alebo ignoranta. Namiesto toho sme sa stretli s milými, dobrosrdečnými ľuďmi, ktorí chápali naše problémy a boli vždy ochotní nám pomôcť, keď sme to potrebovali. Je zaujímavé, že keď sme po celom dni hladu dorazili na Pezinskú Babu, nemohli sme si jedlo ani vychutnať. Hádam sme prekročili nejakú hranicu za ktorou už ani náš žalúdok nechápal čo sa deje.

Predposledný deň našej cesty počasie vyjadrovalo naše emócie. Celý deň pršalo. Väčšinu času na našej ceste sme museli zápasiť s veľmi horúcimi dňami, pršalo nám maximálne dve hodiny dokopy. Počas výletu som si stále robila srandu z toho ako sa nám vždy podarí pred búrkami utiecť. Jeden deň sme doslova videli búrku, ktorá zasiahla kopec, kde sme prešli hodinu predtým. Takže som vedela, že nás nakoniec niekde ten dážď počká. A bolo tak. Dážď nás sprevádzal celý deň, rovnako ako naše emócie. Oddýchli sme si až na Bielom kríži, známej občerstvovacej zastávke pre cyklistov z Bratislavy. Majiteľ mal veľmi dobrú náladu a pozval nás na pár drinkov ako odmenu za našu úspešnú cestu. Trochu sme sa opili, čo nám pomohlo užiť si tento deň o niečo viac. Večer sme prišli k našemu poslednému ubytovaniu na Kamzíku a začali sme sa mentálne pripravovať na našu cestu na Devín. Cieľ, ktorý sa väčšinu výletu zdal taký vzdialený.