Nový život

Od začiatku našej cesty sme vedeli, že nestojí za to plánovať viac ako deň dopredu. Keďže sme sa nestihli včas pripraviť a zbaliť (len týždeň pred začatím cesty sme si nakúpili outdoorové oblečenie 🙈), hneď na začiatku sme porušili náš plán a vyštartovali sme na cestu o jeden deň neskôr. Ani ranné vstávanie nám nevyšlo a na Duklu sme dorazili okolo 10 hodiny ráno. Fúkal tam silný vetrisko, ktorý vytváral ponurú a temnú náladu. Zdalo sa nám akoby sa vojna odohrala len pred týždňom. Atmosféra tohto miesta bola stále silná.

Prvé hodiny chôdze sme strávili potichu. Paradoxne sme sa s Nikou veľa nerozprávali, aj napriek tomu že sme sa nevideli niekoľko mesiacov. Možno sme vedeli, že na rozhovory budeme mať ešte veľa príležitostí, možno sme si potrebovali zvyknúť na nový spôsob života. Ticho ktoré nás sprevádzalo sa mi veľmi páčilo. Prechádzali sme lesom, ktorý hýril rôznymi farbami, s prevládajúcou bordovou farbou opadaných listov. Jediné zvuky, ktoré sme počuli boli piesne vtákov, vŕzgajúce stromy a zvuky zvončekov, ktoré sme si kúpili, na zastrašovanie medveďov. 🐾

Už po 11 kilometroch nás začalo bolieť celé telo. Najprv to bola horná časť chrbta, potom členky a potom ruky. Asi tých 15 kíl batožiny nebol najlepší nápad. Bolesť bola neznesiteľná. Vo videách nám sľubovali, že bolesť príde až na tretí deň, a nikto nám nespomenul bolesť v chrbte 😅. Musím sa priznať, myslela som si, že sa na druhý deň budeme musieť vrátiť domov.

Záver dňa sme strávili výstupom do Údolia Smrti, kde sa počas 2. svetovej vojny bojovali náročné bitky. Na lúke je ukrytých niekoľko tankov, ktoré majú okoloidúcim pripomenúť historiu miesta. Užili sme si tam prekrásne panoramatické výhľady do okolitej krajiny. Nasledovala už len zastávka v dedinskej krčme, kde sme s prvým pivkom oslávili úvodné kilometre. Od domácich sme sa dozvedeli o lúke pri letisku kde by sa dalo prespať. Aj keď sme sa tam párkrat stratili, nakoniec sme si miesto na stan našli a zničené, pod rúškom noci, sme sa pobrali do postele.

„ Hovorí sa, že tretí deň je kritický. Pre nás to bol ten druhý. Stratiť sa, je ta najvyčerpavajúcejšia skúsenosť, ktorú môžeš na ceste zažiť. Zakaždým to zoberie tvoju motiváciu, nadšenie, energiu a čas.“

„V ten deň sme sa stratili trikrát.“

Prvýkrát sme zablúdili ráno pri zostupe do Svidníka. Aj napriek tomu že sme v noci toho veľa nenaspali, telo sa nám celkom slušne zregenerovalo a prekvapivo sme mohli pokračovať ďalej. Aponi bola väčšinu noci hore a v pohotovosti čuchala zvieratá, ktoré prechádzali naším okolím. Ráno sme si preto dopriali dlhší oddych a na cestu sme sa pokúšali neúspešne vyraziť takmer tri hodiny.

Hneď na začiatku nás čakal výstup na vrchol Čiernej hory kde sme stretli ľudí z okolitých záhrad. Ponúkli nám vodu s varovaním, že by sme si mali vziať so sebou dostatočné zásoby, pretože na pitnú vodu v tejto oblasti dlho nenarazíme. Dokonca ani na rieku pre Aponi. Dali nám asi 1,5 litra minerálnej vody a po 2 pivá po 0,5 litra. Boli sme radi za vodu, ale výstup s nečakanou batožinou nám zobral všetok zvyšnej energie. Na vrchole sme si museli urobiť dlhú obednú prestávku a vypiť väčšinu zvyšnej vody, aby sme uľavili ramenám.

Po oddychu sme zamierili dolu kopcom do dediny Kurimka kde sa nám podarilo zablúdiť druhýkrát. Tentoraz to bolo oveľa ťažšie. Boli sme už vyčerpané predošlými zážitkami keď sme zrazu stáli uprostred lesa. Naokolo nebola v dohľade žiadna cesta, ktorou by sme mohli pokračovať. Trvalo nám takmer hodinu brodenia po zlom lesnom teréne, kým sme sa pomocou GPS navigácie a mobilov dokázali napojiť na trasu. Keď sme dorazili do dediny, takmer sme sa plazili a opäť sme boli bez vody. Keďže v blízkosti nebol žiadny prameň, požiadali sme o vodu staršieho muža stojaceho za plotom. Vzal nás dovnútra a jeho manželka dokonca priniesla Aponi nejaké granulky 🐶

Bol už skoro večer keď sme sa rozhodli, že si urobíme záverečný výšlap z dedinky na lúku, kde sme plánovali postaviť stan na okraji lesa. Pravdepodobne vďaka fyzickému vyčerpaniu sa nám opäť podarilo zle odbočiť a investovať posledný kúsok energie na túru nesprávnym kopcom. Po 15 minútach chôdze sme zistili, že sme už dlho nevideli žiadne červené značky. Toto uvedomenie bolo veľmi bolestivé. V tom momente sa zdalo, že nám niekto zobral poslednú nádej na oddych, ktorý sme tak veľmi potrebovali. Znovu nám trvalo hodinu, kým sme sa vrátili na správnu cestu a našli miesto na spanie. Aspoň, že to miesto bolo naozaj krásne. Dlhá lúka uprostred lesa, posiata jahodami, v strede stál veľký drevený posed s výhľadom na okolitú krajinu. A potom som zistila, že mám opuchnutý členok a bolí ma akoby mi nohu prepichovali ihlami. 🏕

Na ďalši deň bol môj členok stále opuchnutý a neprestával bolieť. Bolo ťažké vyhodnotiť, či máme pokračovať a riskovať, že sa opuch zhorší. Na takéto rozhodnutie sme ešte nemali skúsenosti. V hlave sa mi premávali predstavy ako mi na Devíne budú musieť amputovať nohu. Nemôžme sa však vzdať už na tretí deň. Našťastie Nika vytiahla tejpovacie pásky ktorými mi nohu uviazala a tým ju spevnila. Bolesť síce pretrvávala, ale vďaka obväzom som aspoň mohla chodiť.

Keď sme si nasadili batohy, boli sme milo prekvapené. Neboli už také ťažké. Spotrebovanie našich zásob jedla a vody sa vyplatilo. Ten pocit nás namotivoval rýchlo si vyšliapať Makovicu, dalšiu horu v poradí. V dedinke sa nám dokonca podarilo nájsť výdatný prameň kde sme si urobili prvú sprchu nôh po troch dňoch v divočine 😅🧼

Ďalšou výzvou na ceste bola prechádzka rómskou osadou. Kvôli Aponi sme sa báli psov, ktorí by tam mohli byť pustení a odhodlaní chrániť svoje územie. Našťastie ich tam nebolo veľa a jeden malý chlapec nám dokonca pomohol odchytiť jedno šteňa, ktoré štekalo najviac. Osadu sme si nakoniec celkom užili. Keďže sme predtým v žiadnej neboli, bol to pre nás nový zážitok. Ľudia nás buď ignorovali alebo sa nám zdravili. Žili tam vo svojej malej komunite a celé to na nás pôsobilo ako na dovolenke. Bol obed a atmosféra bola takmer ako na večierku. Zamýšlala som sa nad ich komunitným životom. V mestách veľa ľudí žije individuálne alebo len zo svojou rodinou. Niekedy mám pocit že si hľadáme výhovorky aj na to aby sme sa nemuseli stretnúť s našimi priateľmi, pretože sme leniví alebo vyčerpaní po celom dni sedenia v práci.

„13:00, Zborov, obed, svieti slnko, na oblohe nie sú žiadne mraky a je horúco. Vďaka počasiu a terénu je naše tempo relatívne. Ak je asfalt a pečie slnko, prejdeme 1 kilometer za 2 hodiny. Ak sme na lesnej ceste a prechádzame tieňom pod stromami, zvládneme aj 4 kilometre za hodinu. Koľko nám trvala cesta Zborovom? 2️⃣🌞🥴“

Keď sme sa konečne dostali na vrchol Magury, do západu slnka ostávali tri hodiny a záverečná túra do Bardejovských kúpeľov. Plán bol jasný, chceli sme nájsť otvorený bar kde by sme si mohli dopriať pivo za odmenu. Keď sme do jedného vošli, skúsila som sa spýtať čašníčky, či by sme si mohli sadnúť so psom na záhradku. Všimla si ma, ale utiekla odo mňa, ako keby som bola nejaký špinavý bezdomovec (nebola až tak ďaleko od pravdy 🤣). Musela som ju nasledovať cez celý bar a ona ma stále ignorovala. Nakoniec nám pobyt musel povoliť druhý čašník v službe. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, ako často robia ľudia závery z prvého dojmu. Verím, že keby som do toho baru prišla v letných šatičkách, dokonca by sa na mňa usmiala.

Kvôli dlhšiemu posedeniu v bare sme museli nájsť miesto na spanie po tme. Smerom na Bardejov bola pekná vyhliadka, kde sme stretli Ondreja, ďalšieho turistu SNP. Bol to prvý SNP turista s ktorým sme strávili nejaký čas a vymenili si spoločné zážitky. Boli sme vďačné za túto nečakanú spoločnosť.