Kamzíky v Tatrách

„Ďalšia fáza našej trasy vedie hrebeňom Nízkych Tatier. Počasie sa nám zbláznilo. Každý SNP-čkár je počas svojej cesty testovaný niečím iným. My sme testované počasím. Zatiaľ čo sme sa pohybovali na východe a asfaltových cestách, svietilo slnko a teplota v lete dosahovala rekordy. Naše chodenie bolo obmedzené na rána a večery. Teraz kráčame po horách a sme sprevádzané búrkami a bleskami.“

Ráno pred výstupom na Královú Hoľu u nás zavládol zmätok. Ranný dážď a nepriaznivé predpovede ohrozovali náš odchod z Telgártu. Keďže nás mali sprevádzať Juraj a Danka, skúsení turisti (ktorí nám priniesli všetko jedlo 🙏), riadili sme sa ich radami a výstup sme zbytočne neodďaľovali, keďže počasie sa nemalo zlepšovat niekoľko dní. Tesne po 8. hodine ráno sme v miernom daždi vyrazili na túru a urobili sme dobre. V momente, keď sme sa napojili na cestu na vrchol, mraky zmizli. Strnulo sme očakávali búrky a namiesto toho sme dostali krásny slnečný deň. Nadšení svietiacim slniečkom sme horu zdolali za necelé tri hodiny.

Na vrchole pri vysielači nás začala obklopovať tajomná hmla. Obed sme strávili s Nikinou rodinou obklopení skupinami turistov. Väčšina z nich si vyšla kopec na otočku keďže bola sobota. Stretli sme aj skupinu chlapcov, ktorí sa vybrali hrebeňovkou Nízkych Tatier, ktorá predstavuje najobľúbenejšiu časť chodníka SNP. Začína sa v Telgárte a končí na Donovaloch. Je zvládnuteľná za 4-5 dní podľa toho, ako sa človek ponáhľa.

Rozlúčili sme sa s rodinou, naložili sme jedlo do batohov a vydali sme sa na päť hodinovú túru k útulni Andrejcová. Niekoľko minút po Kráľovej Holi hmla zmizla a opäť začalo svietiť slniečko. S úľavou sme znížili naše tempo a začali sa kochať výhľadmi, ktoré nás sprevádzali po ceste.

V Andrejcovej útulni sme stretli niekoľko skupín turistov. Bolo tam takmer 20 ľudí. Niektorí tiež zdolávali SNP-čku, iní si dávali len hrebeňovku. Po úžasnej kapustnici a pive sa začala párty. Smiech a vtipy sa miešali s klasickými diskusiami pri pive. Boli sme zvedavé na to aký je rozdiel medzi spaním na chate alebo na útulni. Uvedomili sme si, že je to atmosféra. Tu sme boli všetci spolu v jednej miestnosti zdieľajúc spoločný priestor, spali sme vedľa seba a spoločne sme popíjali pivo. Pán vedúci ukončil večierok kapurkovou na účet podniku a pomaly sme sa pobrali spať. Nevýhodou tohto miesta bolo, že veľa ľudí chrápalo. Boli sme ale príliš vyčerpané na to, aby nám to vadilo.

„Hovorí sa, že čas je relatívny. Myslím si, že priestor je tiež. Ráno ide každý kilometer tak ľahko a rýchlo, po jednej hodine sme takmer v strede svojho denného plánu. Večer nám posledné kilometre trvajú večnosť. Deň sa nechce skončiť a ja mám pocit, že každým krokom som ďalej od cieľa.“

Ďalší deň nás čakala náročná túra, 28 km po vrcholoch Nízkych Tatier smerom na Čertovicu. Podarilo sa nám stretnúť aj prvých zahraničných turistov našej cesty. Deň bol pokojný, búrky nás síce strašili z každej strany hrebeňa, ale neprichádzali dostatočne blízko na to, aby sme zmokli. Pohľad na búrlivé doliny z bezpečnej vzdialenosti bol však úžasný.

Po obednej prestávke sme začali schádzať z vrcholov do nižšie položených oblastí, posledný vrchol niesol meno Homôlka. Zrazu, na chodníku, len niekoľko metrov od nás niečo kráčalo. Bola to malá roztomilá chlpatá guľka. Vlastne až taká malá nebola. Keď som ju prvýkrát uvidela, pripomínalo mi to šteniatko, ale bolo príliš veľké a ďaleko od dediny. Keď sa to priblížilo ešte bližšie, zistili sme, že to nemalo pruhy, bolo to hnedé ... bol to malý medveď. Hneď sme sa otočili a začali utekať do kopca, opačným smerom od medvedíka. Vytiahli sme sprej na ochranu a začali robiť hluk. Dodatočne sme vytočili nášho kamoša SNP-čkára, Ľuboša, ktorý bol pred nami a Juraja, Nikinho uja. Požiadali sme o radu a dúfali, že sa medvedia matka neobjaví. Aponi vycítila nebezpečenstvo a od strachu na nás začala skákať, ako keby sme ju mali vziať na ruky (toľko k nášmu ochrancovi). Po niekoľkých nekonečných minútach sa z lesa za nami náhle vynorila banda troch chlapcov z Poľska. S úľavou sme spolu začali robiť hluk a ako početnejšia skupina sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Ak by chlapci neprišli, boli by sme na tom kopci doteraz. 🐻

Zvyšok dňa som Niku trápila svojim spevom. Našťastie nás už žiadne medvede nenavštívili, asi vďaka môjmu falošnému hlasu. Pri útulni Ramža sme stretli zaujímavú zmiešanú skupinu ľudí. Dali nám trochu klobásy a ukázali nám, kde by sme mohli nabrať vodu. Zdalo sa, že večer budú mať skvelú párty a po epizóde s medveďom som chcela zostať v blízkosti ľudí. Mali sme však rezervované ubytovanie v dome horskej služby na Čertovici a radšej sme sa rozhodli pokračovať. Vyčerpané, sme v poslednej hodine prechádzky zachytili dážď a na naše ubytko sme prišli celé mokré, smradľavé a unavené. Majiteľ chaty videl, že po náročnom dni potrebujeme trochu emocionálnej podpory, a po zvyšok večera nám nalieval svoj domáci alkohol Horcovicu. Stretli sme tam aj nášho kamoša Ľuboša a vymenili si svoje zážitky.

„Je zaujímavé pozorovať, ako nový človek, ktorý sa pripojí k vašej skupine, môže zrýchliť vašu chôdzu. Spolu s Nikou máme veľmi ležérne tempo. Cestou robíme veľa zastávok, ale kráčame takmer celý deň. Keď sa k nám na deň pridal nový človek, zmenili sme sa. Kráčali sme rýchlejšie, aby sme držali krok a odpočinky boli prispôsobené iba Aponi. Vďaka tomu sme trasu zvládli oveľa rýchlejšie a na záver dňa sme si mohli dopriať dlhší odpočinok“

Napriek obrovským modrinám na nohách sme na druhý deň pokračovali z Čertovice cez Ďumbier a Chopok na Ďurkovu útulňu. Táto časť hrebeňa bola jednoznačne najkrajšia, s výhľadmi z najvyšších štítov Nízkych Tatier. V tejto časti trasa odmeňuje turistov kamennými chatkami, ktoré ponúkajú občerstvenie a jedlo. Počas nášho pobytu v chate Milana Rastislava Štefánika si jeden mladý muž vypočul našu diskusiu o SNP výlete na základe čoho nám daroval svoju proteínovú tyčinku. Vraj mal dosť energie a my sme mali pred sebou dlhšiu trasu. Jeho gesto bolo veľmi milé a urobilo nám skvelú náladu po zvyšok dňa.

Záverečná časť trate z Chopku viedla kamenistými horami. Išli sme tam podvečer, zrovna keď sa na vrcholoch začali objavovať kamzíky. Aponi bola vo vytržení a stále sa pokúšala vytrhnúť a bežať za nimi, takže sme museli použiť dve vodítka, aby sme ju udržali. Ani to nefungovalo tak dobre a museli sme urobiť veľa zastávok, aby sme ju upokojili. Nedokázali by sme pokračovať, ak by na tie zvieratá vyčerpala všetku svoju energiu a zároveň prechádzka so šialeným psom po strmých vrcholoch bola nebezpečná. Tieto situácie nám spôsobujú, že naše tempo je pomalšie, ako by sme si želali.

Našťastie nás v útulni Ďurková prichýlili aj s Aponi, aj keď sme sa báli, že tam psy nepustia. Stretli sme tam skvelú partiu ľudí a dostali sme súkromnú izbu na prvom poschodí 🤪

Posledný deň v Tatrách sme si užili s ďalším SNP-čkarom Michalom, ktorého sme stretli na útulni. Mal oveľa lepšie tempo ako my, ale rovnako ako my chcel nasledujúci deň vybrať balík na Donovalskej pošte. Aj keď väčšinu času kráčal pred nami, vždy na nás počkal na nejakom peknom výhľade. V Donovaloch na pošte sa nás poštárka pri pohľade na ťažký balík opýtala, či sme prišli autom. 😂😅 Nakoniec sme niektoré veci museli poslať naspäť domov.