Hladné v Horách

„Zakaždým keď máme problém, objaví sa niekto ochotný podať nám pomocnú ruku.“

Čičmany sú preslávená slovenská ľudová dedina. Jednou z hlavných atrakcií sú staré domy pomaľované špeciálnymi ľudovými vzormi, ktoré sa predávajú výrobcom po celom svete. Bola som prekvapená, že sme ich našli len niekoľko. Pôvodne som si myslela, že nás pomaľované domčeky budú sprevádzať celou dedinou.

Takmer nikdy neraňajkujeme hneď ako sa zobudíme, čo sa väčšinou stáva okolo šiestej. Naše žalúdky ešte nie sú pripravené začať svoj deň. Zvyčajne si pár hodín pred raňajkami prejdeme nejakú časť cesty. Aj keby sme mohli jesť, v ten deň sme nemali žiadne zásoby jedla. Deň predtým sme na večeru jedli čipsy a chrumky, pretože všetky obchody a reštaurácie boli po našom príchode už zatvorené. Čerstvé zásoby sme plánovali nakúpiť v Zliechove. Pred raňajkami sme však museli zdolať vrch Strážov. Na hrebeni sme sa odklonili od cesty, aby sme si pozreli panoramatický výhľad do Strážovského údolia. Chvíľu sme váhali, či by sme mali kvôli výhľadu strácať čas, pretože sme už mali meškanie na večerné stretnutie s mojou mamkou v Hornej Porube.

Nakoniec sme sa rozhodli pre vrchol. Tam sme stretli troch mužov, ktorí nám povedali, že je štátny sviatok a obchody sú pravdepodobne zatvorené. Niečo, čo chceš počuť nalačno, keď nemáš v zálohe ani proteínovú tyčinku. Na naše prekvapenie, o niekoľko minút neskôr, prišiel jeden z nich a obdaroval nás chlebom s paštekou, druhý s nakrájanou zeleninou a posledný nám dal sladkosti. Nečakané raňajky s krásnym výhľadom a skvelou spoločnosťou nám spríjemnili deň. Poďakovali sme našim záchrancom a pokračovali sme do dediny.

Kilometer pred Zliechovom sme narazili na prameň. Opäť sme boli niekoľko dní bez sprchy, a tak som sa rozhodla, že sa umyjem. Tesne predtým, ako som sa chystala vyzliecť sme započuli hlasy a pred nami sa objavila dvojica SNP-čkarov so psíkom. Poznali sme ich! Boli ďalšou skupinou so psom a keďže boli rýchlejší ako my, čakali sme, že nás každý deň dobehnú. Od prekvapenia som urobila jeden krok dozadu. Zrazu sa ma zmocnila náhla bolesť v nohe. Zistila som, že som stúpila na obrovský starý hrdzavý klinec, ktorý trčal z drevenej plošinky na ktorej som postávala. Našťastie bol v blízkosti prameň a tak som sa okamžite hodila na zem a nohu som vložila pod prúd vody. Všetko bolo zakrvavené. Zaplakala som a všetci sa ponáhľali, aby mi pomohli. Bola to veľmi zábavná situácia. Ja, ležiaca ​​na zemi, špinavá; naši noví priatelia, ktorých sme sotva poznali, ma držali za nohu a Nika ju čistila dezinfekciou. Potom, čo mi nohu pomohli ošetriť, sme pokračovali do Zliechova ale bez sprchy. Každý krok bol pre mňa boj, ale na tejto ceste už bolesť pre nás nič neznamená a novú príjmame oveľa jednoduchšie.

V Zliechove sme si nakoniec urobili oveľa dlhšiu prestávku, ako sme plánovali, a tak sme sa rozhodli, že naším konečným cieľom bude namiesto Hornej Poruby, vrchol Vápeč. Kvôli mojej nohe a veľmi potrebnému odpočinku sme sa s mamkou dohodli aby za nami prišla už na obed do Zliechova. Vymenili sme si s ňou špinavé oblečenie za nové a dostali sme čerstvé zásoby jedla aj pre Aponi. Mamka nám pripravila na obed palacinky a Nika dostala svoj vysnívaný melón.

Poobede sme pokračovali v ceste na Vápeč. Počuli sme, že je z vrcholu hory nádherný výhľad. Cítili sme sa motivované dosiahnuť ho pred západom slnka. Na začiatku výstupu sme stretli skupinu táborníkov ktorí nám na doplnenie energie ponúkli Slivovicu. Nemýlili sa, po poldecáku sme hore kopcom doslova behali. Na vrchol sme sa dostali 5 minút pred západom slnka. Aj tam sme stretli skupinu turistov, ktorí nám ponúkli pivo. Bol to najuspokojivejší západ slnka, aký som kedy videla. Vyčerpaná, po najväčšom športovom výkone dňa, s pivom v jednej ruke a tuniakovým šalátom v druhej som si tých 5 minút vychutnávala zamrznutá v čase.

Bohužiaľ nemohli sme ostať nocovať na vrchole. Väčšina dobrých plôch bola zabratá miestnymi turistami a tak sme už za tmy museli zostúpiť do doliny. Sprevádzal nás jeden z turistov so synom. V doline nám ukázal pekné miesto s prameňom a s altánkom, kde by sme mohli prenocovať. Náš stan bol mokrý, tak sme ho nechali uschnúť a spali sme na stole v prístrešku. Bola to veľmi zábavná a chladná noc.

„Milujem kontrasty našej cesty. Jednu hodinu kráčame po tme temným lesom a máme strach urobiť ďalší krok. Ďalšiu hodinu sedíme v pohodlí niekoho domova, popíjame pivo a pozeráme televíziu. Neplánovane a nečakane.”

Na druhý deň sme sa dohodli, že si oddýchneme a prejdeme len 15 kilometrov do Trenčianskych Teplíc. Dúfali sme, že náš cieľ dosiahneme pred obedom a vezmeme si pol dňa voľna. Pokúšali sme sa nájsť lacné ubytovanie, ale neúspešne. Hotely boli buď plné, alebo neprijímali psy. Nakoniec sme museli zaplatiť drahší hotel, ale oddych v čistote stál za to.

Celý čas, ktorý sme strávili v Trenčianskych Tepliciach, sme mali pocit, že tam nepatríme. Bolo tam veľa ľudí a rodín, všetci oblečení v módnych šatách, vyzerali sviežo. Zistila som, že navoňaní ľudia mi začínajú smrdieť. Cítili sme sa ako mimozemšťania. Hneď ako sme dorazili do hotela, strávili sme niekoľko hodín sprchovaním a praním oblečenia. Potom sme sa ponáhľali do hotelového wellness centra kde sme sa rozmaznali saunou a bazénom. Keď sme skončili, trasa z wellness do našej hotelovej izby prechádzala priamo cez reštauráciu, kde v tom čase večerali hoteloví hostia. Aj keď sme boli čisté, boli sme bosé a oblečené v športovom oblečení. Keď sme prešli okolo stolu s dvoma ženami, ktoré na nás zízali, jedna z nich sa spýtala svojej kamarátky, či majú do hotela povolený vstup aj ľudia z vonku. Neprestáva ma udivovať, ako rýchlo ľudia posudzujú ostatných len podľa vzhľadu.

Tradične sa nám večer podarilo stretnúť skupinu ľudí, ktorá nás pozvala na drink do baru a namiesto dobrého dlhého zaslúženého spánku sme odpočívali iba niekoľko hodín pred budíčkom o 6:00 ráno. Museli sme začať skoro, pretože nás v ten deň čakal veľký úsek asfaltových ciest a malo byť horúco. Potrebovali sme Aponi čo najskôr presunúť do lesa. Kým sme o 10:00 dorazili do Trenčína, slnko už bolo neznesiteľné, a tak sme sa zastavili na raňajky v centre mesta. Vybrali sme si kaviareň, ktorá ponúkala melónový džús, ale už im došli zásoby 😢

Cieľom obeda bol motorest v Drietome. Vzhľadom na počasie nám presun 9 kilometrov trval niekoľko hodín. Po každom kilometri sme sa museli zastaviť v tieni, aby si Aponi oddýchla. Kým sme dorazili do Drietomy, slnko bolo neznesiteľné ešte viac ako v Trenčíne. Najhoršie na tom bolo, že sa to zlepšilo až o 19:00, čo bolo dve hodiny pred západom slnka. V motoreste sme museli stráviť 5 hodín, pretože vonku sa nedalo chodiť. Myslím, že ten deň bol teplotným rekordom našej cesty. Obvykle sme mohli začať okolo 17:00. Rozhodli sme sa, že sa pokúsime kráčať až kým nás nepohlí tma.

Pred výstupom k štátnym hraniciam sme stretli chlapíka, ktorý nám odporučil prespať v chate na vrchole hory. Tiež nás pozval spať do jeho domu, pod zámienkou že je prázdny. Bola to trochu zvláštna ponuka, a tak sme sa rozhodli, že sa radšej vyberieme ďalej. Nie je dobré, ak náhodní ľudia poznajú našu polohu na spanie. Najmä tí, ktorými si niesme isté. V spánku sme najviac zraniteľné.

Keď sme vystúpili na vrchol, slnko už zapadlo, ale zostávala nám ešte aspoň hodinová túra lesom. Zrazu niečo obrovské zbombardovalo polovicu lesa niekoľko metrov od nás. Zviera sa pohybovalo rýchlo a my sme sa nevedeli rozhodnúť, či sa vzďaľuje alebo smeruje k nám. Siahli sme po spreji na medvede a čakali sme niekoľko minút pripravené zareagovať, ale vystrašené. Našťastie sa zviera vzdialilo, bohužiaľ sa pohlo v smere nášho cieľa. Bolo ťažké rozhodnúť sa, čo v takej situácii urobiť, ale nikdy predtým sme sa nevracali, takže sme počkali ešte niekoľko minút. Zhlboka sme sa nadýchli, upokojili sme sa a vyzbrojené našimi hlasmi a zvukmi ľudových piesní sme vykročili vpred. K podobným incidentom došlo ešte niekoľkokrát a v lese sa stále viac stmievalo. Nikdy predtým sme sa na tomto výlete takto nebáli, ale nebolo kam ísť, len pokračovať vpred. 🐻🐺🐗🦉🐰

Na lúku pod Machnáčom sme sa dostali až za tmy. Pri hľadaní prameňa sme našli oblasť s rekreačnými chatami. Pred jednou z nich stál v tme človek. Pristúpili sme k nemu a pýtali sa na miesto na spanie a na prameň. Ukázal nám prameň a povedal nám, aby sme sa vyspali na lúke na kopci. Po niekoľkých minútach nám ponúkol miesto za svojim domom. Po ďalších niekoľkých minútach nás pozval do svojho domu na večeru, zapol futbal a priniesol nám pivo. Taký nečakaný koniec dňa. Povedal nám, že vyšiel z domu, pretože si myslel, že sme kravy jeho suseda, ktoré sa niekedy zvyknú stratiť na jeho pozemku. Poďakovali sme našim zvončekom za toto stretnutie. Neverili sme, že v tú noc budeme spať na bezpečnom mieste. Zobudili sme sa až ráno, keď nás náš nový priateľ zobudil na šálku kávy. 🍺🍲

„Často sa nám stáva že nám dôjdu zásoby jedla. Ale nikdy nie sme hladné. Často sa nám stáva že nemáme už žiadnu energiu, ale vždy si nájdeme spôsob, ako ísť ďalej. Je to šťastie alebo naše odhodlanie dostať sa do cieľa?“

Česká časť trasy SNP je jedinou časťou, kde väčšinu dňa kráčaš po rovinke. Dokonca aj túra smerom hore na Veľkú Javorinu sa tiahne niekoľko kilometrov, takže uhol stúpania je malý a pohodlný pre nohy. Prvých desať kilometrov našej túry bolo zväčša bezproblémových. Potom sme sa rozhodli naraňajkovať v altánku, na ktorý sme cestou narazili. Stretli sme tam troch chlapcov, ktorí boli tiež na ceste SNP, ale opačným smerom. Povedali nám, že ďalších 20 kilometrov nie je voda a napustili nám z fľašiek do zásoby.

Cieľom dňa bolo prísť na chatu pri Veľkej Javorine čo najskôr, pretože to bola jediná zastávka jedla na trase a po raňajkách nám zostalo už len niekoľko proteínových tyčiniek. Mali sme pred sebou ešte 17 kilometrov, ale kedže sme vstali skoro, plánovali sme cieľ dosiahnuť pred 16:00. Potom sme sa stretli s Petrom a Peter nám povedal, že chata bola v ten deň zatvorená kvôli sanitácii. Aké šťastie.

Dobre, ďalšia improvizácia. Nie je ľahké chodiť, keď vieš, že najbližšia zastávka jedla je vzdialená 17 kilometrov. Predstav si však, že počas tej prechádzky táto zastávka na jedlo zmizne. Stále tam musíš ísť, ale akonáhle sa tam dostaneš, máš k najbližšej civilizácii ďalších 20 kilometrov. To bola naša realita. Kráčali sme, ale situácia na nás silne doľahla. O 13:00 sme boli ešte stále 10 kilometrov ďaleko, vypili sme všetku vodu, zjedli všetky proteínové tyčinky a počasie bolo opäť neznesiteľné. Našli sme miesto v tieni a padli sme zničené na zem.

Snažili sme sa vymyslieť, ako zohnať nejaké jedlo. Pokúsili sme sa vyhľadať donáškové služby v okolitých dedinách. Bez úspechu. Zavolali sme mamke a spýtali sa, či by nám mohla priniesť čisté šaty o deň skôr na Veľkú Javorinu namiesto na Myjavu so zastávkou na jedlo v supermarkete. Žiadne šťastie. Zrazu sa k nám na aute pristavil postarší muž, ktorého sme len pred niekoľkými minútami stretli na trase. Opýtal sa nás, či vieme, kde sa nachádza prameň vody, že nás tam môže zaviesť. Boli sme neisté prijať jeho ponuku, ale keď prišiel tretíkrát a oznámil nám, že sa bojí, že sa nám niečo stane, súhlasili sme, že pôjdeme. Nakoniec nám navrhol, že nás môže vziať do supermarketu v dedine. Dohodli sme sa že pôjde iba Nika pretože zobrať všetku batožinu a psa by bolo príliš komplikované. O pol hodinu prišla s veľkou plnou taškou jedla a vody. Bežný nákupný deň.

Po výdatnej hostine sme boli opäť posilnené motiváciou a zažili sme peknú a nenáročnú popoludňajšiu túru na Veľkú Javorinu. Trvalo nám nejaký čas, kým sme našli pekné miesto na spanie. V skutočnosti sme nenašli miesto na spanie. Našli sme iba altánok, ktorý mal dostatočne široké lavičky, ktoré sme mohli použiť na spacák. Nepomohlo ani to, že sme stretli miestneho fotografa a ochranára prírody, ktorý nám povedal, že v okolí boli pozorované zvieratá, presnejšie vlci. Na druhej strane nás ubezpečil, že o nás nebudú mať záujem. Dobrú noc.